Od septembra do októbra 2025 v Trenčíne vzniklo šesť dočasných diel vo verejnom priestore. Postavili ich architektonické ateliéry a autorky s autormi zo Slovenska a Česka. Každé z nich sa po svojom pýta, čo pre nás dnes znamená betónová architektúra 20. storočia.
Zadanie znelo: vytvoriť dielo pre trenčiansky verejný priestor — niečo medzi modelom, sochou a stavbou. Odporúčanie bolo len jedno: pracovať s bežne dostupnými stavebnými materiálmi alebo s vecami, ktoré už raz niekomu slúžili.
Výsledkom je šesť veľmi odlišných diel v šiestich častiach mesta:
Monolity proměny — kolektív kolemhlíny
Dielo vznikalo od 3. do 7. septembra 2025 formou workshopu, priamo pred očami okoloidúcich. Objekt je z dusanej hliny — materiálu, ktorý máme doslova pod nohami. Odkazuje na monumentalitu betónových stavieb druhej polovice 20. storočia, zároveň však narúša ich chladný a neprístupný charakter. Vznikal otvorene, z miestnych prírodných materiálov a za účasti verejnosti. Nebol teda len architektonickým gestom, ale aj spoločným procesom. Jeho trvanie bolo obmedzené, pretože ho postupne rozrušovala príroda. Aj to je súčasť odkazu diela: hovorí o pominuteľnosti a kolobehu materiálov a stavania.
Autori diela: kolemhlíny je tvorivá platforma, ktorá spája viacero odborov a venuje sa využitiu hlinených materiálov v architektúre. Zaujíma ju udržateľnosť a stavanie, ktoré prostrediu neškodí. Workshop viedli architektka Sveta Devyatkina a stavebný inžinier Lukáš Bejček, na realizácii sa podieľali Václav Centner, Ema Machová, Tibor Balaž, Ema Krakovská a Karolína Kolenčíková.
Dielo vzniklo na ploche vedľa KKC Hviezda.
TRIZOLIT — Juraj Hubinský a Ján Hubinský
Kedysi tam stálo dielo s názvom Psík od architekta Jána Hudáka Blichu, to ale bolo zbúrané. Na to isté miesto postavili architekt Juraj Hubinský a jeho otec, výtvarník Ján Hubinský, betónovú skulptúru. Dielo vzniklo 30. septembra 2025 a je poznámkou na okraj toho, čo z mesta zmizlo. Nie je kópiou pôvodného Psíka. Je pripomienkou, ktorá stojí presne tam, kde bol predtým on. Spoločná práca dvoch generácií tu dostáva ďalší rozmer: dielo o pamäti mesta vzniklo ako rodinná spolupráca.
Autor Juraj Hubinský vyštudoval Vysokú školu výtvarných umení, katedru maľby a iných médií, a Fakultu architektúry Slovenskej technickej univerzity. Za svoje architektonické diela bol nominovaný na cenu CE ZA AR v rokoch 2020, 2021, 2024 a 2025. Vedie vlastný architektonický ateliér a venuje sa témam od dizajnu až po urbanizmus.
Dielo bolo umiestnené na trenčianskom Ostrove.
DAR — Matúš Peklanský
Na tenkom nerezovom podnose ležali kúsky mramoru z bratislavského Istropolisu — architektúry neskorej moderny, ktorú zbúrali napriek jej kultúrnej hodnote. Dielo ponúkalo tieto úlomky ľuďom: kto chcel, mohol si jeden odniesť domov. Jeho princíp je jednoduchý a zároveň nepríjemne presný: hodnotu vecí okolo seba si často všimneme až vtedy, keď o ne prídeme. Kto si úlomok vzal, prestal byť len pozorovateľkou či pozorovateľom a stal sa súčasťou diela.
Autor diela Matúš Peklanský je architekt, ktorý si vo svojej tvorbe ctí hodnotu existujúcich stavieb a materiálov. Prostredníctvom ERRR Studio sa venuje opätovnému využívaniu materiálov a experimentálnemu dizajnu. Pôsobí v ateliéri Gutgut, ktorý dlhodobo ponúka alternatívu k demoláciám — projekty ako Mlynica, Panelák či Smaltovňa ukazujú, že premena a prispôsobenie existujúcich budov majú väčší zmysel než ich búranie.
Dielo bolo umiestnené na Palackého ulici.
Modla — Ateliér KOBRA
Autorky a autori vychádzali z predpokladu, že brutalizmus už dnes nedokážeme celkom pochopiť. Na jednoduchú konštrukciu z konárov a ďalších predmetov preto nanášali laminát a vytvorili akýsi odliatok jeho formálnej podoby. Vznikol dutý objekt, do ktorého sa dalo nazrieť aj vstúpiť. Pôsobí hrubo, neopracovane a surovo — povrch laminátu pripomína kožu. Názov nie je náhodný: je to metafora dovedená do krajnosti, pripomienka brutalizmu, ktorú si uctievame, hoci jej celkom nerozumieme.
Ateliér Kobra založili v Brne v roku 2020 Kristýna Smržová, Michael Gabriel a Petr Preininger. Kristýna Smržová je architektka a akademička na Fakulte architektúry VUT v Brne, kde sa venuje výučbe metódou design-build — teda učeniu priamo cez stavanie. Michael Gabriel pôsobí na Kloknerovom ústave ČVUT v Prahe, kde sa zaoberá 3D tlačou z betónu.
Dielo bolo umiestnené vo dvore Galérie M. A. Bazovského na Palackého ulici.
Vanitas Urbana — Kristián Vnučko
Dielo vychádza z každodenného javu, ktorý väčšinou prehliadame: mestá starnú, omietky opadávajú, stavby chátrajú. Terakotové tvarovky poskladané do pyramídy a centrálnej veže sú surové a jednoduché. Pripomínajú, že brutalizmus nie je len o betóne, ale aj o atmosfére stavby a o tom, ako na nás pôsobí. Inštalácia odkazuje na budovu centrálnej kotolne, a to nielen geometriou, ale aj proporciami. Sutina na modrej plachte vedľa vypracovanej hmoty veže vytvára výrazný kontrast. Druhú vrstvu diela tvorili obyčajné sviečky, ktoré sa počas jeho trvania postupne roztápali a menili jeho podobu.
Kristián Vnučko je architekt, produktový a grafický dizajnér, ktorý pôsobí v Prahe. Venuje sa výskumu postdigitálnej architektúry a dizajnu. Počas štúdia sa podieľal na workshope a inštalácii pre Bienále architektúry v Benátkach — Fundamentals 2014.
Dielo bolo umiestnené na ploche oproti synagóge.
M 1:HUMAN — ateliér DOXA
Košický ateliér umiestnil k bežným mestským prvkom zmenšené ľudské figúrky. Zrazu vyzerali zábradlia, schody či betónové prvky ako monumenty — presne o to išlo. Je to priestorová hra, ktorá upozorňuje na jednu vec: pri hodnotení brutalistických stavieb potrebujeme odstup a širší kontext. Ich autorky a autori často uvažovali v globálnych súvislostiach a svoje realizácie posudzovali s väčším nadhľadom, než aký im pripisovala verejnosť kritizujúca ich prílišnú monumentálnosť. V inštalácii sa človek ako základná miera veľkosti stáva takmer neviditeľným. Bežné mestské prvky sa menia na „citlivé monumenty“ a zrazu je vidieť, aké sú vlastne každodenné a blízke.
Ateliér DOXA vznikol v Košiciach na začiatku roka 2020. Dnes v ňom pôsobia Tomáš Boroš, Ondrej Jurčo, Maroš Mitro, Pavel Bakajsa a Katarína Vysoká.
Po dokončení diel sa začali komentované prehliadky. Prvá z nich sa konala 9. októbra 2025 za účasti autoriek a autorov. Dielo bolo umiestnené na Štúrovom námestí a Vajanského ulici, pri Vidličke pred Priorom.
Diela boli od začiatku myslené ako dočasné. Niektoré z nich mali zaniknúť samy — vetrom, dažďom, časom. Iné rozobrali ľudia, ktorí okolo nich prechádzali. Šesť ateliérov pracovalo v rovnakom termíne a v rôznych častiach mesta. Spájala ich otázka, s ktorou pracoval celý projekt: čo si s betónovou architektúrou 20. storočia počať dnes.
GALÉRIA
